Archeologické nálezy, najmä sedem vinohradníckych nožov pochádzajúcich zo 6. – 7. storočia p.n.l., naznačujú, že pestovanie viniča na území dnešného Slovenska má ešte staršie korene, než sa pôvodne predpokladalo. Tieto nástroje svedčia o tom, že už keltské obyvateľstvo sa venovalo vinohradníctvu a spracovaniu hrozna. Kelti, známi svojimi remeselnými zručnosťami a obchodnými kontaktmi, pravdepodobne prevzali znalosti o pestovaní viniča od obyvateľov južnej Európy.
Významnú úlohu v rozvoji vinohradníctva na území dnešného Slovenska zohrali Rimania. Počas 1. až 4. storočia n. l. bolo územie južného Slovenska súčasťou širšieho rímskeho vplyvu, najmä prostredníctvom provincie Panónia. Rímske légie a osadníci priniesli do regiónu kvalitnejšie odrody viniča a pokročilé metódy vinifikácie (nové techniky obrábania pôdy, vrúbľovanie viniča, skladovania vína v amforách či drevených sudoch). Rímske vojenské tábory a osady, ako Gerulata (dnešné Rusovce) a Carnuntum (v Rakúsku blízko Bratislavy), boli dôležitými centrami vinohradníctva.
Počas existencie Veľkomoravskej ríše (9. – 10. storočie) zohrávalo vinohradníctvo dôležitú úlohu, najmä v súvislosti s rozvojom kresťanstva. Príchod byzantských vierozvestcov Cyrila a Metoda v roku 863 priniesol nielen písmo a liturgiu v staroslovienčine, ale aj upevnenie kresťanských tradícií, ku ktorým patrila aj potreba vína na liturgické účely.
V období stredoveku, najmä od 13. storočia, získali vinohrady na význame vďaka nemeckým a talianskym kolonistom, ktorí priniesli nové odrody viniča, ako aj nové vinohradnícko-vinárske technológie. Kráľ Belo IV. po tatárskych vpádoch (kedy boli naše vinohrady spustošené) podporoval osídľovanie a vinohradníctvo, pričom viacerým mestám udelil štatút vinohradníckych oblastí. V 15. storočí boli slovenské vína vysoko cenené a exportovali sa do okolitých krajín, ako Česko, Poľsko a Rakúsko.
Významným obdobím bolo 16. a 17. storočie, keď slovenské vinohradníctvo a vinárstvo začalo napredovať. Vznikali vinohradnícke cechy a bratské spolky, ktoré dohliadali na kvalitu produkcie. V tomto období sa rozvíjala aj tokajská vinohradnícka oblasť, ktorá sa stala známou výrobou sladkých tokajských vín.
V 18. storočí spustila Mária Terézia a Jozef II. viacero reforiem, ktoré upravovali vinohradníctvo a podporovali jeho rozvoj. Napriek priaznivému obdobiu postihla Slovensko v 19. storočí pohroma v podobe fyloxéry, ktorá zničila veľkú časť vinohradov. Obnova bola možná až vďaka zavádzaniu odolnejších podpníkov z Ameriky.
Počas 20. storočia prešlo slovenské vinohradníctvo viacerými zmenami. Počas socializmu boli vinice kolektivizované a orientované na masovú výrobu. Dôraz sa kládol skôr na kvantitu než kvalitu, čo viedlo k úpadku tradičných vinohradníckych postupov. Po páde komunizmu v roku 1989 sa začali obnovovať rodinné vinárstva, ktoré sa sústredili na produkciu kvalitných odrodových vín.
V súčasnosti patrí Slovensko k rešpektovaným vinárskym krajinám s rozdelením na šesť vinohradníckych oblastí: Malokarpatskú, Južnoslovenskú, Nitriansku, Stredoslovenskú, Východoslovenskú a Tokaj. Moderné slovenské vinárstva spájajú tradičné metódy s inovatívnymi prístupmi, čím sa im darí presadzovať na medzinárodnom trhu. Slovenské vína dnes získavajú prestížne ocenenia a nadväzujú na bohatú históriu vinohradníctva v regióne.
